Čo zanechávajú utečenci?
Obsah
ČO zanechávajú utečenci?
- Zanechávajú blízkych, ktorí nemôžu alebo nechcú odísť, členovia rodiny a priatelia „zmizli“ alebo boli zabití ozbrojenými skupinami alebo stratení hladom a chorobami.
- Opúšťajú domovy, majetok, pôdu, čokoľvek, čo sa len tak ľahko neprenáša na chrbte alebo v kufri.
- Svoj zmysel pre identitu, kompetencie a zmysel nechávajú spojené so sociálnymi a profesionálnymi úlohami, ktoré kedysi hrali, a so svojimi koreňmi na mieste, kde sa cítili ako doma, spojené s históriou, ktorá sa mohla šíriť naprieč generáciami.
Strata, smútok a trápenie sú nedocenenými nevlastnými deťmi skúseností s utečencami, kde sa výskum zameral predovšetkým na hodnotenie vystavenia násiliu a súvisiacich symptómov psychickej traumy (PTSD). Niet pochýb o tom, že miera PTSD je v populáciách postihnutých vojnou vyššia ako kdekoľvek inde a potreba škálovateľných intervencií zameraných na traumy je skutočná.
Napriek tomu ma všade, kde som pracoval, v každej vojnovej zóne a utečeneckej komunite, udrel význam srdca, žiaľu nad každým a všetkého strateného. Myslím na žiaľom postihnutú Bosnianku, o ktorej viem, že stratila svojich rodičov, manžela a syna v jediný deň, keď srbskí nacionalisti zaútočili na jej dedinu a vypálili jej domov; Afgancov, ktorých som stretol a ktorí prišli o rodinných príslušníkov, domovy a živobytie počas vojny proti Sovietom a nasledujúcej občianskej vojny; obyvateľov dediny Gonagala na východe Srí Lanky, kde bolo za jedinú noc vyvraždených 54 ľudí - traumatizujúca udalosť, ktorá však tiež zanechala celé spoločenstvo zavalené smútkom; mayských indiánov v Guatemale, vyrovnanie sa s genocídou a boj so zložitosťou smútku prameniaceho zo „zmiznutia“ členov rodiny; a Sýrčanov v utečeneckých osadách na severe Libanonu, ktorí smútili nad stratou svojich domovov, majetku, životných projektov a blízkych, ktorí neprežili neľútostnú vojnu za hranicami.
Afganský kolega počas vojny proti Sovietom stratil v jeden deň svoju sestru a veľkú časť svojej rodiny. Pri zamýšľaní sa nad tragédiou, z ktorej sa nakoniec dostal, povedal: „Ľudia tu majú silnú vieru v Boha, takže zabúdame na tieto obrazy a scény. Obrazy a spomienky časom zmiznú. Ale zlomenina srdca, ktorá ľuďom zostane, niekedy navždy. “
Nechcem tým naznačiť, že väčšinu ľudí, ktorí prežili ozbrojený konflikt, zlomí ich smútok alebo majú klinické poruchy, ba dokonca, že smútok a smútok sú dominantnými emocionálnymi zážitkami, s ktorými sa človek stretáva medzi utečencami a ostatnými postihnutými vojnou. Početné štúdie preukázali, že sme odolnejší ako krehkí zoči-voči stratám, traumám a ďalším veľkým stresovým faktorom života (Bonanno, 2010). Iba menšina ľudí je postihnutých príznakmi núdze, hoci táto menšina môže byť značná v závislosti od ich konkrétneho súboru skúseností. Ide mi iba o to, že dominantné zameranie na vojnovú PTSD medzi utečencami sťažilo ocenenie psychologickej sily ďalších skúseností, od nepretržitých stresových faktorov v postmigračnom prostredí až po nespočetné množstvo skúseností so stratami endemickými v utečeneckých komunitách.
V posledných rokoch však nastal dôležitý posun. Rastúci počet štúdií zistil, že hrozby pre duševné zdravie utečencov siahajú omnoho ďalej ako len po vystavení potenciálne traumatizujúcim skúsenostiam s vojnovým násilím. Zahŕňajú napríklad početné „post-migračné stresové faktory“ prítomné v ich hostiteľskom prostredí - stresové faktory, ako je sociálna izolácia, chudoba, nezamestnanosť, preplnené a nebezpečné bývanie a zvýšené rodinné násilie.
Zahŕňajú tiež skúsenosti so stratou.
AKO SÚHRNU ovplyvňujú straty? Aké sú bežné reakcie a spôsoby riešenia rôznych druhov strát (medziľudské, materiálne a psychologické) a aké typy podpory budú pravdepodobne užitočné? Zistenie týchto otázok môžu objasniť zistenia nedávneho výskumu o duševnom zdraví utečencov a o povahe smútku a pozostalých vo všeobecnosti.
U väčšiny utečencov, rovnako ako u väčšiny ľudí, sa po interpersonálnej strate nevyvinie trvalé alebo invalidizujúce psychické utrpenie (Nickerson et al., 2014). Smútok je pre mnohých ľudí nesmierne bolestivý, ale bolesťou sa všeobecne pohybujeme a neustále sa do nej a z nej postupne posúvame, pretože intenzita smútku sa časom zmenšuje. Pre väčšinu pozostalých nie je profesionálny zásah nevyhnutný, ba dokonca ani prospešný, najmä počas prvých mesiacov po strate (Bonanno, 2010; Wortman & Boerner, 2012). Naproti tomu prirodzene sa vyskytujúca sociálna podpora, ako aj duchovné viery a praktiky môžu hrať dôležitú úlohu pri pomoci ľuďom prekonať ich smútok.
Afganský kolega, ktorého som spomínal už skôr a ktorý počas vojny proti Sovietskemu zväzu stratil sestru a jej rodinu, pripísal svoje zotavenie z tragédie kombinácii sociálnej podpory rodiny a islamského konceptu sabr- trpezlivosť a hlboká viera v Boha. Pozostalí po masakre v Gonagale na Srí Lanke tiež pripisovali svoje uzdravenie, i keď čiastočné, emočnej a materiálnej podpore, ktorej sa im dostalo, a pravidelnému cvičeniu dane- budhistický rituál, o ktorom sa predpokladá, že si zaslúži zásluhy na dušiach zosnulých, aby už nikdy v ďalšom živote tak strašne neutrpeli.